Milan KVIETOK

Sudičky mi síce nenadelili zdravie a bezstarostný životný údel, no našťastie som do vienka dostal výborný sluch, schopnosť tvoriť hudbu a texty. Popri tom aj výbornú pamäť, nesmiernu húževnatosť a obrovskú chuť žiť zmysluplný život so všetkými jeho starosťami i radosťami.

Od útleho detstva sa u mňa prejavoval záujem o hudbu, počúvanie ktorej ma robilo nesmierne šťastným. Najradšej spomínam na stovky slovenských, českých, anglických, či iných piesní, ktoré mali rodičia nahraté na novom kotúčovom magnetofóne. Aj medzi hračkami ma najviac začali zaujímať tie, ktoré vydávali tóny. Ak som aj nemal žiaden hudobný nástroj po ruke, ťukal som si s malou lyžičkou, či obuvákom. No a v úplne najhoršom prípade, keď už som nemal inú možnosť, som brnkal na šnúrke od topánok, ako často spomínajú moje vychovávateľky zo škôlky.

Prvýkrát som sedel za skutočným pianom ako trojročný, u kamaráta mojich rodičov, Mirka Kočtúcha. Nádhernými zvukmi piana som od vtedy ostal očarený. Pre malého chlapca bolo zrazu najväčším snom mať vlastné piano a mať možnosť kedykoľvek na ňom vyludzovať rozmanité melódie. Dodnes si pamätám, keď ma jedného krásneho dňa dala pani učiteľka k telefónu, a mamka mi oznámila radostnú novinu, že ma doma čaká prekvapenie – darček. Po príchode zo škôlky domov som sa veľmi potešil, keď som zistil, že tým darom je prekrásne znejúce piano. A môj sen sa tak stal skutočnosťou. Najprv som začal na piane hrať z pamäti, rôzne odpočúvané piesne.

V septembri 1984 som musel odísť z domu a nastúpiť do škôlky pri Základnej škole internátnej pre nevidiacich v Levoči. V škôlke ma učila pani učiteľka Magdaléna Zvalená, ktorá v triede mala piano, a tak som si aspoň na ňom mohol kedykoľvek zahrať. Práve z môjho prvého verejného vystúpenia v škôlke, bol uverejnený vo Východoslovenských novinách v roku 1985 úplne prvý článok o maličkom hudobníkovi.

V škole som sa postupne naučil čítať a neskôr aj písať Braillovo písmo s pani učiteľkou Vierou Kamenickou-Bujňákovou. Pre mňa to bolo skutočným šťastím, keď som v druhej triede, mohol vďaka pani triednej učiteľke Anne Tatárkovej začať navštevovať základnú umeleckú školu. Pani učiteľka môj záujem o hudbu podporila a poprosila pani učiteľku hry na klavír, Ľudmilu Grichovú, či by ma neuviedla do tajomstva bodiek, pomocou ktorých je možné čítať a písať noty. Už v tomto období som spoznal v škole kamaráta Petra Sopka a iných.

Najväčšou inšpiráciou k založeniu vlastnej skupiny bol pre mňa koncert, na ktorý ma v tretej triede zobrala pani učiteľka Kristína Vilkovská. Naživo na ňom hrali prevažne nevidiaci hudobníci, napr. pán učiteľ Peter Kolesár, ktorý hral na syntetizátore. Neskôr, v roku 1989 sme založili, spolu s Petrom Sopkom, Mirom Zmekom a inými, našu prvú hudobnú skupinu, ktorej sme dali názov Friends. Hrávali sme si len tak pre potešenie a na skrátenie dlhých chvíľ na internáte. Skupina celkom zanikla v roku 1994, našim odchodom zo školy do všetkých kútov Slovenska.

Posledný rok na základnej škole bol pre mňa veľmi plodný, čo sa hudby týka, nakoľko som účinkoval vo vianočnom programe Slovenskej Televízie Od srdca k srdcu a neskôr aj vo viacerých reláciách s názvom Tak i tak. Pred ukončením základnej školy, na podnet pána učiteľa Petra Kolesára, nahral môj oco spolu s ním a so mnou a taktiež aj so Speváckym zborom pri ZŠI v Levoči kazetu s názvom Od srdca k srdcu(1994).

V júli roku 1994, po ukončení ZŠI, sa nám podarilo nahrať spolu s ďalšími nevidiacimi kamarátmi, Marekom Gernátom a Michalom Kušnírakom, ďalšiu kazetu - Hore tým Prešovom.

V tom istom roku som spoluúčinkoval v Rádiu Mária (teraz Rádio Lumen) aj na nahrávaní kazety breznianskeho folklórneho súboru Sloboda - Čas radosti, veselosti...

Vlastné skladby som začal skladať už od svojich deviatich rokov. Mnohé inštrumentálne skladby z tohto obdobia sú používané od roku 1993 až doposiaľ, v televízii a rozhlase, ako pozadie do rôznych programov (napr. v relácii STV Tak i Tak, alebo V srdci Európy).

Rád si spomínam na rok 1996, ktorý bol bohatý na moju novú tvorbu. Až vtedy som si uvedomil, aký smutný bol pre mňa predchádzajúci rok, keď skladateľskú krízu. Myslel som si, že sa mi už nikdy dariť nebude, a že skupina možno zanikne. No našťastie sa mi podarilo dotiahnuť do konca mnoho predtým rozrobených skladieb. Zaranžoval som ich s akousi zvláštnou ľahkosťou, ktorú som dovtedy nepoznal. Bol to krásny pocit, že mi znova po hlave „chodí“ hudba. Nikdy by som ho nechcel stratiť ani na chvíľu, lebo hudba je skutočne mojim celým životom. Jedným z najpamätnejších hudobných míľnikov bol pre mňa 6. jún 1996, keď som sa zúčastnil súťaže Noc s Metalindou v Banskej Bystrici. Skupina Metalinda si ma vybrala, spolu s troma ďalšími víťazmi z iných kútov Slovenska, na spoluúčinkovanie pri nahrávaní albumu s názvom Na kolenách, spievať spoločnú pieseň Sila je v nás. Bola to pre mňa úžasná pocta a nesmierny zážitok, keď som v novembri v skúšobni skupiny Metalinda dostal možnosť zaspievať si svoj part a cítil som, že chalani boli so mnou spokojní. Druhý deň sme strávili v štúdiu OPUS, kde sme pieseň nahrávali. No ešte fantastickejšie pocity som zažíval celý nasledujúci rok počas koncertnej šnúry. Alebo na natáčaní klipu k vydanému albumu v Detskom domove v Gelnici a na Gymnáziu v Gelnici.

Od ukončenia základnej školy až doteraz si dopĺňam svoje hudobné vzdelanie na ZUŠ J. Cikkera v Banskej Bystrici, v odbore pre dospelých, študujem klavír a kompozíciu u p. učiteľky Vierky Horvátovej.

V septembri 1992 sme založili, spolu so speváčkou Miriam Kočtúchovou, skupinu Blindman. List pre princeznú bola moja prvá autorská spievaná skladba, ktorá bola uvedená v Slovenskej Televízii v relácii Tak i tak, a neskôr aj v relácii Slovenského Rozhlasu - Skicár. Vznikla tak, že som zhudobnil báseň Miroslava Válka zo zbierky Dotyky. Okrem básní od autorov ako Kamil Peteraj, Milan Rúfus či Ľuboš Zeman, zhudobňujem aj básne, ktoré mám od priateľov. Neskôr som sa pokúsil napísať nejaké texty piesní aj sám. Prvá moja skladba s vlastným textom je Hudba je náš život a tá bola napríklad uvedená v rádiu Rock FM v relácií Slovak gold. Nachádza sa aj na rovnomennom albume skupiny Blindman.

Zostava skupiny, ako to už často u skupín býva, sa často menila. Takmer od úplného začiatku, až na malú prestávku, je členom skupiny Marek Botev. Nielen môj spoluhráč, ale aj dlhoročný výborný kamarát a priateľ, s ktorým si máme vždy čo povedať. Vymieňame si názory na našu prácu, počas skúšania na koncerty či pri príprave albumov. Myslím si, že zatiaľ sa nám vždy podarilo nájsť kompromisy, ktoré posúvajú výsledky našej tvorby stále k lepšiemu.

Na koncertoch a rovnako aj na nahrávaní albumov kapely sa podieľali a podieľajú aj mnohí hostia. Medzi inými sú to v poslednom období napr.: Ivan Muriňák, Dušan Ivan, Atila Béreš, Marcela Vilhanová, Marianna Mackurová, Ingrid Dudová, Andrej Krajčovič, Ján Fiala a mnohí, mnohí ďalší... V minulosti to boli napr.: Zuzana Ondrušová, Eva Wolframová, Jozef Cesnak, Laco Roštár, Martin Hanzely, Miroslav Baloga, Milan Bakša, Peter Kvačkaj, Michal Formánek, Oto Brozman; členovia breznianskej country skupiny Vodopád - Ondrej Paciga, Cyril Kováč, Marián Húsenica a iní.

So skupinou Blindman, som sa zúčastnil mnohých kultúrnych podujatí v Brezne, Podbrezovej, Valaskej, Banskej Bystrici, Levoči, Zvolene, Bratislave a inde. Taktiež som účinkoval v SR, STV, TV Markíza, VTV, AZTV, na doskách SND so skupinou METALINDA atď.

20. augusta 2011 sme vystúpili spolu s Marekom a s mojou autorskou skladbou Šťastie na námestí Gallérie Eurovea v Bratislave v programe Zdvihnime oponu na hudobnej prehliadke nevidiacich a slabozrakých interpretov Slovenska. V súčasnosti už sme začali spolu s Marekom prípravné práce aj na nastávajúce projekty. Momentálne pripravujeme nový album, ktorý bude vydaný pri príležitosti 20. výročia založenia našej skupiny. Spolu s Marekom skúšame piesne v plnom prúde a veríme, že pre našich skalných fanúšikov album bude príjemným prekvapením. Na niektorom z ďalších albumov budú pravdepodobne aj anglické texty. Rád by som zužitkoval svoje, aj keď len základné, znalosti z anglického jazyka. Prvé slovíčka mi začala vštepovať už v ZŠI pre nevidiacich v Levoči pani učiteľka Helena Jakubovičová a neskôr v jazykovej škole v Brezne pani učiteľka Dagmar Bullová. Preklady niektorých textov piesní do angličtiny mi zatiaľ urobila Evka Barániková a ďalší. Niektoré básne pána Milana Rúfusa som objavil v Braillovom písme už preložené do angličtiny.

So skupinou Blindman som vydal tieto albumy:

1. Stretnutie (1995)
2. Hudba je náš život (2000)
3. Naše milénium (2002)
4. ...aj taký je život. (2004)
5. Život v básni (2010)

Pod vlastným menom - Milan KVIETOK - sa mi podarilo vydať tri albumy inštrumentálnych skladieb:

1. Prológ (1999)
2. Ja som iný (2001)
3. Moja cesta - My way (2009)

Spolu so speváčkou Zuzanou Ondrušovou-Longauerovou sme založili v júli 1996 skupinu Strom života. Zatiaľ vydaný prvý album piesni s kresťanskou tematikou dostal názov:

1. Buď so mnou, Pane... (2000)

Riadnym členom SOZA som od roku 1996. Všetky uvedené albumy, vydané od toho roku, mám v SOZA registrované ako autor, aranžér aj producent, pod značkou BM.

Spoluúčinkoval som aj na albumoch iných hudobníkov:

• v roku 1996 v piesni Sila je v nás na albume Na kolenách od skupiny Metalinda
• v roku 2003 na CD vydanom Lions Clubom Brezno v piesni My máme sen
• v roku 2008 na albume L. Weberovej Návrat domov; klávesové nástroje, spev, vokály a aranžmány

Na záver, čo si myslím o budúcnosti:

Dúfam, že budem môcť ešte veľa a dĺho robiť na muzike, ktorá neustále víri v mojej hlave. A aby som nezabudol, posúvať sa ďalej mi veľmi pomáha a aj krédo mojej mamky od E. M. Remarqua je „Kým sa nevzdáš, si silnejší ako osud.“, a ešte jedno ma v poslednej dobe zaujalo „Ak sú Vaše sny väčšie ako Vaše obavy, môžete dosiahnuť čokoľvek.“ Joe Garcia.

No úplne najviac zo všetkého ma teší, že na mojej ceste hudobným životom sa už takmer pred dvadsiatimi rokmi objavil môj spoluhráč, no ale čo je pre mňa najpodstatnejšie, predovšetkým priateľ, Marek Botev, ktorý so mnou prežíva nielen dobré, ale aj zlé. Mojim šťastím je určite aj to, že nielen on, ale že aj jeho manželka Zuzka sú mojimi priateľmi. Moja mamka a brat, moja rodina, teta Marienka Švejdová, blízki i ostatní priatelia, naši stáli fanúšikovia, aj sponzori, všetci mi dodávajú vnútornú silu, energiu a dôveru v seba, podporujú ma v tvorbe svojou podporou, záujmom o naše veci, o našu hudbu, o naše koncerty a albumy. Tak si vďaka nim môžem spievať, že „Šťastie sa mi lepí na päty...“

Všetkým Vám patrí moja úprimná vďaka!

• späť na začiatok