PAMÄŤ (DO DUŠE BRÁNA)
Milan Kvietok / Milan Kvietok
Viem, že si to pamätám,
presne si to pamätám...
Prenádherný svet hračiek mám,
so všetkými rád sa hrám,
ja ešte neviem, že chýba mi
poklad najvzácnejší pre ľudí.
Okná do duše schované mám,
s hračkami nikdy nie som sám...ó,ó,ó,...
Viem, že si to pamätám,
presne si to pamätám...
Zvláštny smútok cítil som,
vediac, že niečo chýba mi,
avšak stále nechápal som,
prečo práve ja musím ísť do školy,
kde sa deti učia písať bodky
a nie písmenka, á, á, á,...
Viem, že si to pamätám,
presne si to pamätám...
Keď do tónov tajov vstúpil som,
prsty už po klávesách behali,
myslel som, že hladko pôjde všetko,
že nič nikdy nebude zlé...
veď nikto z nás nevie čo ho čaká,
aká cesta mu je súdená.
Viem, že si to pamätám,
presne si to pamätám...
Do duše brána
pre tých, čo nevidia,
tajomstvom je zastretá;
do duše okná,
len tí otvoria,
ktorých dlaň je vystretá,
vystretá...
Svet ľuďom patrí dobrým aj zlým,
na ceste života stretáme ich,
niekto len trošku cez okno nazerá,
iný aj bránu do duše otvára,
je prekrásne s nimi žiť,
keď ľúbia nás a vedia pochopiť,
sú našou istotou, sú našou istotou,
aj keď odídu zanechajú stopu,
ktorá ostáva niekde v nás.