TMA
Milan Kvietok / Peter Veverka
Noc už padá z nebies k zemi,
krvavé zore tmavne a horí,
nakoniec posledné lúče svetla
strácajú sa a znova vyhrá tma.
Tiene predĺžené slnkom z obzoru
vytvárajú siluetu tmavú,
jedine z mesiaca slabé svetlo
zvedavo do škár si cestu našlo.
Však ťažké mraky vetrom hnané
ukryli hviezdy aj mesiac v splne,
iba zvuky šíriace sa temnotou
vždy krásne striedajú svetlo tmou,
zvuky, čo počuje každý z nás,
každý z nás...
Zrazu sa v mysli odrážajú
a škodoradostne šteklia fantáziu,
človek tak v zajatí tmy,
rôznym výmyslom možno uverí.