MÔJ VZOREC
Milan Kvietok / Milan Rúfus (zo zb. Jednoduchá až po korienky vlasov)
Hovorím, čo som hovoril,
a sám viac neviem o tom.
Ktosi mi dvere otvoril
objať sa so životom.
Ktosi mi slová posiela.
A práve také slová -
košieľku z ramien anjela,
čo letel do domova.
Hovorím to, čo hovorím,
a konám to, čo musím.
A časy tiahnu pohorím.
A drobným krôčkom husím
potichu šliapu moje dni
po darovanej hrude.
Ktorý z nich bude posledný,
neviem, len viem, že bude.